15x Števo Haško

Za posledné týždne je na škole hlavnou témou veta: “Mňa úplne šokovalo…“ z krátkeho filmu „O 4 šoknutia bude o 1 šoknutie predtým.“ Za touto hláškou, ktorú počuť na pestrofarehných chodbách našej školy, v triedach, ale aj u učiteľov, ktorý sa o tom cez prestávky rozprávajú so žiakmi stojí náš učiteľ Videotvorby, Projekcií a rozborov a Dejín umenia – Štefan Haško. Okrem estetiky a filozofie má dočinenia aj s herectvom, maľovaním obrazov, s písaním básni a dokonca si aj „zarapoval“ v pesničke.

V rozhovore so Štefanom Haškom známeho aj pod umeleckým menom „Etien“ sa dozviete viac o jeho tvorbe.

  1. Prečo ste nešli študovať niečo s filmom, keď Vás to baví?

Dostávali sa mi potešujúce odporúčania na štúdium herectva, ale ja som vedel a viem, že študovať niečo také by nebolo nič pre mňa.

O to väčšmi, že ja mám rád práve filmové herectvo, ktoré je úplne iné, než to divadelné –preexponované. Teda než to, ktoré (podľa môjho názoru, resp. vkusu) kontaminuje filmovú produkciu.

(Dejiny a teória filmu však boli súčasťou môjho štúdia estetiky. Učila ma Betka Verešpejová, ktorá pred niekoľkými rokmi pôsobila aj tu, na našej Filmovej škole.)

  1. Keďže na Videotvorbe nás učíte aj strihať, na Vašej sociálnej sieti sme videli nejedno video v, ktorom tancujete, alebo v ňom hráte, prečo ste si nenašli prácu v týchto odboroch?

Približne od začiatku štúdia na vysokej škole som tušil, že by ma bavilo učiteľstvo. Veľký vzor som mal doma, a to moju sestru, ktorá je učiteľka francúzštiny. Svoju tvorbu som vždy programovo – zámerne, teda až na niekoľko málo výnimiek, realizoval iba ako vášeň, nie na objednávku. (Princípy umeleckej tvorby na objednávku, ktoré  považujem za veľmi problematické (ale nie neriešiteľné), analyzujem vo svojej práci „Status peňazí v Kantovej teórii umenia“.)

 

  1. Veľa žiakov doposiaľ nepoznalo Vašu tvorbu, boli ste v tom taký „tajomný“?

Hm, myslím, že ako informáciu to netajím, ale sám od seba o tom nezvyknem hovoriť. Tým sa tak trochu ukazuje aj to, ako vlastne vnímam umenie. A zdá sa, že na umení je niečo tajomné.

  1. Maľujete obrazy, čo je ich námetom? Sú realistickejšie, alebo abstraktné?

Kedysi som maľoval iba abstraktné obrazy, ale postupne som prešiel na trochu figuratívnejšiu tvorbu. Začal som maľovať schémy, ktorých (organickou) súčasťou je text.

Námety sú a môžu byt rôzne, spoločné však majú to, že ich tvorím v duchu toho, čo nazývam „hyperromantizmus“.

  1. Taktiež ste mali inštalácie po meste (napr. na Vodnej ulici, na Palackého ulici) s rôznymi myšlienkami, ako napríklad „Divný pocit umiera posledný“ a iné , prečo ste sa rozhodli ich inštalovať po meste? Ako vám napadali tie vety?

Bol to pre mňa zaujímavý spôsob, ako ich uverejniť. Akási vynovená verzia graffiti. Vynovená preto, lebo som ich nepísal sprejom, ale dal som si s tým trochu viac námahy. Našetril som si na dosky, farby, drôt, a po niekoľkodňových prípravách som to nainštaloval niekde v ulici. Robil som tak najmä preto, aby som nepoškodil nikoho majetok – tie nápisy (by) sa dali ľahko odstrániť. (Potešilo ma, že skoro vždy tam vydržali.)

Chcem však podotknúť, že to nebolo nič nové, svetom nepoznané, ale práve o toto mi vôbec nešlo. Myslím, že umelecká tvorba je často omylom zamieňaná za vedecký vynález, prípadne športový výkon. Takýto omyl o sebe dáva vedieť otázkou a pohoršením typu: „Toto je akože umenie?!“

(Navyše; myslím si, že naznačená súťaživosť je opodstatnená jedine tak v tom spomínanom športe. Súhlasím totiž s heslom starých Toltékov, podľa ktorého ten, kto súťaží, ten ešte len nepochopil svoj dar.)

  1. O čom píšete básne? Zdá sa, že sú o láske… Prečo väčšina vašich básní je smerovaná drahému B a Vy sa podpisujete ako A?

Aj tie, ktoré nie sú explicitne o láske, píšem z jej pozície. Inými slovami: je to svet nazeraný optikou niečoho, čo pociťujem a zároveň považujem za lásku. Písať básne formou listu, a pomocou rozhovoru alebo korešpondencie medzi „A“ a „B“, mi pripadá veľmi adekvátne a komfortné. („A“ je vlastne zakaždým „etien“ a „B“ je skôr zosobnením toho pragmatickejšieho sveta. (V tejto chvíli neviem, či je veľmi dôležité, alebo celkom zbytočné podotknúť, že i tú (občasnú) odpoveď (drahého) „B“,  píše „etien“.)

(K osloveniu „drahý“ ma možno inšpirovali listy Sørena Kierkegaarda, prípadne Ludwiga Wittgensteina. Dvaja z troch filozofov, ktorých si mimoriadne vážim.)

  1. Čo hovoríte na objavenie a reagovanie študentov na Vaše staršie videá?

Úplne ma to šokovalo (smiech). Ale veľmi príjemne.

 

  1. Aké postavy ste hrali v krátkych filmoch?

Ak nerátam niektoré „etienovské“ videa, zväčša to bola postava Dimiho Ivana Treja v projekte bratov Trejovcov. Je to séria žartovných videí, ktoré sme vytvorili s mojim kamarátom (a veľmi talentovaným človekom) Palkom Matiom. Vďaka nemu som spoznal a zakúsil čaro tvorby videí, strihu, herectva.

Prvý diel s názvom „O 75 minút je o 5 minút 12“ vznikol celkom spontánne v roku 2006, na silvestrovskej chate v Medzeve. Ak si to dobre pamätám; kamarát Tomáš Šimíček nám medzi rečou spomenul, že o polnoci si pôjde ľahnúť. To nás prekvapilo, resp. „šokovalo“ a žartovne, tuším aj so slzami v očiach, sme na to improvizovane nadviazali akousi opakujúcou a nabaľujúcou sa slučkou.

Palko mal so sebou kameru a tak sa nám nasledujúce hodiny zmenili na mimoriadne zábavné nakrúcanie. Tomáš, nám pri ňom svoju vetu  zopakoval ešte raz, na kameru. 🙂 Hlavným problémom bolo to, že sme všetkým kamarátom – celému osadenstvu silvestrovskej oslavy, totálne zablokovali kúpeľňu.

Po tomto videu sme ešte natočili niekoľko dielov. Dokonca, na tom poslednom (ale dúfam, že nie naozaj poslednom) z roku 2008, sa spolupodieľali aj dvaja šikovní študenti našej Filmovej školy.

Bolo to nádherné filmové obdobie a pre mňa i úžasné zoznámenie sa s nakrúcaním.

 

  1. Aký je rozdiel medzi Štefanom Haškom a Etienom?

To je veľmi dobrá otázka. A myslím, že niečo také sa možno opýtať kohokoľvek, kto pre svoju tvorbu používa prezývku. V mojom prípade je to približne (a zjednodušene) takto: rozdiel je niekedy väčší, niekedy menší, a počas tvorby žiaden. „Etien“ je u mňa to, čomu hovorievame duša, a práve tú naplno manifestujem počas tvorby. Dlhé roky som pritom bol presvedčený, že je nevyhnutné, aby sa „etien“  realizoval iba vo vzťahu k umeleckej tvorbe – čiže občasne, a takpovediac slávnostne.

Avšak od kedy sa zaujímam o myslenie Jaroslava Duška, teda o životnú pozíciu a optiku, ktorá je pripisovaná (už spomínaným) Toltékom, zdá sa mi, že bolo by najlepšie opustiť zjavné bezpečie, a čo najviac uplatniť dušu aj pri tých najobyčajnejších životných situáciách.

  1. Prečo ste sa rozhodli ísť študovať estetiku?

Na druhom stupni základnej školy sa intenzívnejšie začal venovať umeniu. Najskôr prakticky – tvorbou, ale postupne ma oslovovalo i teoreticky.

Smerodajným medzníkom môjho života bola moja návšteva „MUMOKu“ („Museum moderner kunst“) vo Viedni. Toho času som bol študentom gymnázia a vzala ma tam moja sestra a jej priateľ. Tých sedem, alebo osem poschodí plných moderného, ale i súčasného umenia, na mňa spravili mimoriadny dojem.

A hoci už v tých rokoch, pomaly a isto narastal môj záujem o filozofiu, resp. filozofické otázky, ešte stále som nevedel, že všetky tie témy, o ktorých som uvažoval v súvislosti s umením, zastrešuje práve odbor Estetika.

(V rozvrhu sme ju síce mali, ale jej osnovy (mylne) zodpovedali dejinám výtvarného umenia.)

O svojom rozhodnutí venovať sa umeniu som vlastne nemal žiadne pochybnosti, ani dilemy.

Chcel som študovať to, čo mi je najbližšie.

No napriek tomu, o mojom štúdiu estetiky vlastne rozhodlo niečo, čomu hovoríme osud a bola to jedna z najlepších vecí, ktorá sa mi v živote prihodila. Totiž; po neúspešných prijímacích pohovoroch na Dizajn som sa uchádzal o štúdium Estetiky na Prešovskej univerzite, ktorú som šiel študovať v trochu mylnom „domnení“, že sa tam budem učiť „IBA“ o dejinách a teórii jednotlivých druhov umenia. Hneď na prvej hodine predmetu k Estetike, (ako hlavného predmetu), keď sa rozhovorila pani profesorka Sošková (významná slovenská estetička a neskôr moja školiteľka a šéfka), s úžasom a prekvapením som zistil, že som doma. Hodiny, ale i skúšky s ňou som prežíval doslova ako slávnosť.

Navyše, „doma“ som nebol sám, pretože hneď vedľa mňa, na stoličke, ako moja spolužiačka sedela moja priateľka (ďalej len „žena môjho života“).

A aj keď sa zdalo, že pri mne iba sedí, aj vtedy pri mne stála!

 

  1. A čo filozofia? Ako ste sa k nej dostali?

Akousi upútavkou na filozofiu bol pre mňa predmet „Náuka o spoločnosti“, ktorý sme mali na strednej škole. Môj najlepší kamarát z detstva a spolužiak zároveň– Igor Fotta začal niekedy v tom čase čítať pramenné texty filozofov a hovoril mi o svojom nadšení z nich. Prvé, čo som si z filozofie prečítal, bola kapitola o metafyzike lásky zo Schopenhauerovho „hlavného“ diela. Dodnes patrí k mojim najobľúbenejším textom a jeho autor k najobľúbenejším filozofom. (A nehrá v tom žiadnu rolu nostalgia.)

O svojom chápaní filozofie by som sa mohol rozhovoriť, ale  to by bolo na dlhšie. Zareagujem dnes iba na to, že filozofia ja často podceňovaná, dokonca kritizovaná a zatracovaná ako nejaká zbytočnosť, prepych a bohémstvo.

Ale všimnime si, napríklad, že ak niekto začína kritizovať filozofiu, tak pritom filozofuje.

Dá sa však, filozofické myslenie opustiť alebo v určitom zmysle prekonať, ale myslím, že sa to robí trochu inak.

Potom už zrejme ostáva „iba“ (wittgensteinovské) ticho, mlčanie, videnie.

  1. Prečo Vás väčšinou vídavame oblečeného v bielom?

Pretože je to moja obľubiela farba! (smiech)

Nie je to kvôli nejakému programu, t.j. nebolo to akési teoreticky zdôvodnené rozhodnutie. Skôr je to otázka sebapoznania, takže môžem iba pátrať a zisťovať, prečo ju vlastne mám tak veľmi rád. Určite to vysvetľujú aj mnohé pozitívne významy, ktoré sú tejto farbe pripisované.

A uvedomil som si, že na tejto mojej záľube má výrazný podiel moja najobľúbenejšia stavba „Farnsworth House“ (1951) od L. M. van Der Roheho.

Je to funkcionalistická stavba, ktorá výrazne „posunula“ mnou predpokladané limity umeleckého potenciálu architektúry.

  1. Ako vnímate prvý rok na našej škole?

Veľmi pozitívne! Aj čo sa týka kolegov, aj študentov. Zdá sa, že za predchádzajúce roky sa tu podarilo vypestovať rodinnú atmosféru, ktorá má dokonca výborné základy pre filmárčinu.

  1. Aký najvýnimočnejší zážitok ste počas prvého roka na škole zažili?

Na jednej z hodín „JRO“ zaujala tretiakov (pôsobivá) myšlienka z filmovej teórie Jamesa Monaca, podľa ktorej je náročné film vysvetliť z dôvodu, že mu je ľahké porozumieť. Na neskoršej hodine  mi Dominika Tatarková spomínala, ako tú myšlienku vysvetľovala cez víkend svojmu priateľovi. A videl som, že tomu aj naozaj rozumie.

 

  1. Aký máte pocit z toho, že patríte k najobľúbenejším učiteľom na škole, aj keď učíte niekedy neobľúbené predmety?

Ak je to naozaj tak, alebo aspoň trochu podobne, tak ma to samozrejme veľmi teší.

Často spomínam na to, že na strednej škole som mal počas víkendov doučovania z fyziky.

Keďže som mal pri tom šťastie na naozajstného Učiteľa, stačilo len niekoľko týždňov, aby som porozumel učivu a uvidel opodstatnenosť, dokonca krásu tej vedy.

Ale hlavne to, ako Veľmi to všetko záleží od učiteľa.

Je však pochopiteľné, že na umeleckej škole bude asi vždy jednoduchšie učiť predmety, ktoré sa priamo viažu k umeleckej praxi.

Autor: Nicol Želtvayová

 

Galéria k článku:

0 komentárov k článku “15x Števo HaškoPridajte vlastný →

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *