Andy Kraus: „Scenáristi, nebojte sa prvých neúspechov.“

Sieť kníhkupectiev Panta Rhei spustila koncom minulého roka projekt Vďaka knihe, ktorý má pripomenúť dôležitosť kníh v našom živote. Zapojili sa doň známe slovenské osobnosti ako napríklad  Marína Královičová, Richard Stanke, Kristína Farkašovská, Gogo, ale aj známy slovenský humorista, herec a scenárista Andy Kraus, ktorý je známy najmä ako Lászlo zo seriálu Susedia. V niekoľkých kníhkupectvách sa s ním konala beseda. Nám sa naskytla možnosť na jednej z nich byť a v košickom kníhkupectve vyspovedať Andyho Krausa.

Kedy ste sa dostali k písaniu?

Moja mama bola veľká archivárka a zachovali sa nejaké moje prvotiny, z čias keď som mal päť až šesť rokov. To boli moje prvé pokusy. Potom sa to tak nejako rozvinulo v rádiu Twist, keď sme robili ranné vysielanie a postupne sme ho začali napĺňať vlastnou tvorbou. Vznikol rozhlasový miniseriál, neskôr vznikol z toho Twister a potom sa  to už  nejako vlieklo. Čiže nikdy som to neštudoval, vzniklo to samovoľne a spontánne.

Napísali ste scenáre k mnohým seriálom.  Ako vyzerá deň vyťaženého scenáristu?

Deň scenáristu je dosť rozdielny, podľa toho či robotu má, alebo nemá. V čase, keď som toho písal najviac, to znamená, keď fičal Panelák, tak by som to rozdelil na týždeň, ani nie, na deň. Každý deň bol iný. Pondelky sme mali také, že sme sa stretli celý tím, povedali sme si nejaké základné linky, v utorok som pripravil storyline. Potom som to rozposlal všetkým scenáristom. Ja som si nechal jeden, pre ktorý som si jedno doobedie musel vyčleniť, kedy som ho napísal. V sobotu a v nedeľu mi chodili scenáre od ostatných, tak som ich ešte editoval. Takto to vyzeralo v mojom prípade, ale asi to u každého scenáristu vyzerá inak. Každý má nejaké svoje rituály, ktoré robí. Ja som v podstate na rituály nemal čas, pretože to bola taká rýchla výroba, že sme boli viac továreň, ako kreatívna dielňa.

 Čo je najťažšie na písaní?

Asi nápad. Keď už je dobrý nápad, keď sa vymyslí dobrý námet, tak je potom radosť písať. Keď sú dobre vymyslené charaktery, vymyslené postavy, keď to všetko do seba pekne zapadne, tak potom je to písanie príbehov, ktoré vznikajú samé. Najťažšie na tom všetkom je asi to úplne prvé, takže dobrý nápad.

Akým spôsobom tvoríte filmovú sekvenciu?

Mne sa v hlave pustí film, respektíve príbeh. Neviem, kto mi ho tam púšťa. (smiech)  Vidím tie postavy, ako niečo rozprávajú, ako vedú nejaký dialóg na danú tému a ja to len rýchlo zapisujem. Takto to funguje a vtedy je predpoklad, že tie slovíčka, ktoré budú v tom scenári sú prirodzené a tým hercom sa bude ľahko rozprávať.

Napísali ste aj knihu s názvom „Route 67“,  v čom sa líši práca spisovateľa a scenáristu?

Tá televízna práca bola skôr o dialógoch. Tam sme len veľmi málo do tých scenárov zasahovali. Čo má ten herec robiť, to sme nechávali na režiséra a na hercov. V podstate tá scenáristická práca v mojom prípade bola viac o dialógoch. Čo sa týka knižky, tam to bolo o nejakých myšlienkach. O tom, poukladať tie slovíčka tak, aby u toho čitateľa vyvolali nejaké emócie, smiech, zamyslenie, smútok. V tomto to bolo iné, ale zase to bolo o tom, že tá knižka sa mi písala veľmi dobre. Myslím si, že to bol dobrý nápad, spojiť spomínanie na päťdesiat rokov svojho života, s tým, že som zažil jednu z najúžasnejších dobrodružných ciest na motorke.

A ešte na záver, čo by ste odkázali študentom na filmovej škole, ktorí sa učia písať scenáre?

Aby sa nebáli! Aby sa nebáli možno aj prvých neúspechov, aby písali strašne veľa, aby to dávali čítať ľuďom na názore, na ktorom im záleží. Neuraziť sa a nevzdávať sa!

Ja som mal prvý televízny scenár, pri ktorom som sa nevzdal. Mal som dobrého učiteľa, ktorý mi to desaťkrát vrátil a ja som to desaťkrát prepisoval, až kým som sa nedostal do fázy, kým to nebolo dobré..

 

 Autor: Nicol Želtvayová

Pridaj komentár

Nechaj nám odkaz

Tvoj email nebude publikovaný.


*